Víkend, krásny deň, konečne po tých vrtochoch počasia za posledné týždne - vravím si, že si zbehnem niekam na kávu a že je pekne a nemám konkrétny program, čo tak ísť kuknúť, čo by to dalo dnes na Kvetnici. Prekvapivo, po tých všetkých koronách, karanténach a celej tej hitparáde, ktorá donútili ľudí združovať sa v lokálnych oddychových zónach som v lome jediné auto. Idem pozrieť k vode a som ohromený - "Toto som ešte nevidel, vravím si...". Z môjho "scanpointu" v západnom cípe jazera, kde stále chodím nazerať zvrchu na približnú viditeľnosť, som dovidel do hĺbky hádam 6m. Z vrecka ťahám telefón, volám Jožovi: "Kvetnica dnes? Viditeľnosť 73 metrov!"...samozrejme, ako to už po víkendoch na dedine býva, Jožo laxne odpovedá "Nemóóóžem, treba mi desky ohobľovať...". Nenechám sa však okamžite odbiť a tlačím: "Now or never, takáto viditeľnosť je raz za 13 rokov". Na to Jožo na chvíľu stíchne, zoradí vzorce, spraví výpočty, skúšku správnosti a vraví - "Tak okolo pol siedmej môžem...". Vyhral som. :) Spokojný letím domov, reku že si pochystám veci a podvečer vybehneme do vody. Medzitým tak uvažujem. O pol siedmej, znamená u Joža pol deviatej, to sa už dobre zmrkne a neuvidíme nič a ani kanister nám za takých svetelných podmienok veľmi nepomôže, tentokrát prepočítavam ja a do klubovej diskusie dávam návrh na "nočák" o 21:30. Môj návrh na počudovanie prešiel u 4 ľudí a o štvrť na desať sa stretávame v Kvetnici, kde pomaly začína pršať.

Chvíľu sme sa bavili o tom, či áno, či nie, že prší, ale potom to ktosi uzavrel s konštatovaním "ale šak vo vode neprší...". Svatá pravda. Tak vybaľovať gear, raz, dva tri a do vody. Položil som sa na chrbát a keď som pod hladinu pustil lúč svojho Gralmarinu, okamžite som si začal pripadať ako v Jacuzzi, moje Superchannely v žltom prevedení atmosféru príjemne dotvorili. To už ale prší na otáčky. Ponáhľame sa "do rohu", ktorým nazývame juhozápadný cíp jazera, ktorý radi používame ako svoj entry point. Hneď po zanorení som očarený priezračnosťou vody a užívam si 7 LED žiaroviek môjho kanistríka, ktoré do čiernej tmy vrhaju jasný kužeľ svetla a odhaľujú temné hlbiny lomu. Po pár minútach nachádzam tenisák a chcem ho hodiť po Števovi, no tenisák padá rovno na dno. :)

 

Pre tento nočáčik sme si zvolili u nás veľmi ubľúbenú "techniku útoku špirálovým ponorom", reku zoberieme to popri brehoch v nejakých 8-9m a zhodnotíme možnosti viditeľnosti a podľa toho zvolíme ďalší postup. Ukázalo sa, že po prekonaní termokliny, ktorá číhala niekde v 3,5m spolu s prachovou hmlovinou, sa nám na severovýchodnom brehu otvorili typické Kvetnické krásne skalné previsy, v ktorých už bolo na spánok pozašívaných pekných pár rybičiek - väčšinou menších ostriežikov. Som ohromený viditeľnosťou, už v minulosti sa mi podarilo na Kvetnici prepadnúť šoku z výnimočnej čistoty, no pri nočnom ponore, navyše medzi dažďami, by som to proste nečakal v takejto miere.

Miestna legenda hovorí, že pred časom na Kvetnici istá pani pristála s dronom na vode a pamätníci tvrdia, že zmizol pod hladinou (Kvetnický trojuholník? -pozn. red). Nevieme, čo je na tejto historke pravdivé, no s každým ponorom sa pokúšame mať "oči na stopkách", keby sme nevládny dron niekde zahliadli. Trošku smutnou stránkou potvrdzovania podobných legiend je fakt, že počas ponorov obvykle natrafíme na všetko ostatné, o čom legendy neexistujú a úplne najhoršie je, že tam sú cielene. Hovorím o kope odpadu, ktorú sa systematicky a krvopotne už dlhé roky snaží zlikvidovať PK Vodnár Poprad. Jedná sa o bordel všetkého druhu - sklo, plasty, vrecia, stavebný odpad ešte z čias výstavby diaľnic (nieže by som sa snažil naznačiť, že už sú diaľnice dostavané) a počas dnešnej noci som natrafil na parádny elektrónkový televízor. Naladiť mi to moc nešlo, bol to poctivý analógový prijímač z konca 80s a prechodom na digitálne vysielanie mi televízor bez S/T boxu neukazoval nič. Nie, ani mravcov.

 

Asi po hodinke večerného obdivovania podvodných krás Kvetnice, sa vynárame kdesi v strede, pričom si vzájomne s nadšením potvrdzujeme, ako sa toto podarilo. Pohľad na jasnú oblohu plnú hviezd naše euforické pocity len umocňuje. Na hladine dáme rýchly pokec a padá rozhodnutie smerovať k brehu v presvedčení o tvrdení, že v najlepšom treba skončiť, nech si to nepokazíme. Za silného radostného spevu do jasnej noci, si v ležérnom tempe plávame k brehu, rozopíname plutvy a šlapeme k autám. Nasledujú obligátne činnosti ako vyzliekanie, balenie, odpájanie, skladanie, atď. Pri autách si ešte na znak pokoja s úsmevom podávame ruky a odpravujeme sa so slovami "šak si dáme vedieť...". Ponor aj deň pomaly končí, z potápačského potenciálu sme vyžmýkali, čo to šlo. Z Kvetnice máme viacero historiek, okrem iného aj o mojich stojkách v sucháči, o ktorých som tvrdil, že to schválne, no nemôžme šecko vybaliť naraz, rád vás uvidím pri ďalšom článku z tejto špecifickej lokality.